Terapia smiechom nie je žiadna sranda a niekedy sa dokonca môže zvrtnúť na veľmi vážnu a ošemetnú záležitosť. Kuchajdské medvedíky raz nedopatrením pozvali na takúto skupinovú liečbu smiechom svoju kamarátku v pokročilom štádiu tehotenstva a ... Dnes už je Sabinka veľkáčka v škôlke a na onú udalosť si všetci spomínajú už len s úsmevom, ale vtedy, keď sa účastníci terapeutickej seansy stali nedobrovoľnými asistentmi pri jej predčasnom pôrode vyvolanom bujarým smiechom, do smiechu nikomu nebolo. Dôkazom toho, že smiech je vážna vec, je aj existencia serióznej vednej disciplíny gelotológie, ktorá skúma smiech z hľadiska psychológie i fyziológie.
Gelotológia
Práve predstavitelia gelotológie (z gréckeho slova gelos – smiech) odporúčajú vyvolávanie smiechu z terapeutických dôvodov. Za zakladateľa gelotológie sa považuje americký psychiater William F. Fry, ktorý v roku 1964 uskutočnil na Stanford University prvý ucelený výskum o účinkoch smiechu a vytvoril tým základnú koncepciu tohto odvetvia. Zaujímavé je, aká príhoda vnukla Williamovi myšlienku zaoberať sa smiechom vedecky. Bolo to zhliadnutie scény z filmu s Laurelom a Hardym (komediálne duo stvárňujúce najmä grotesky), v ktorej tlačia do kopca klavír. William sa na nej smial z celého hrdla a cítil v tele príjemnú eufóriu. Ešte počas pozerania filmu, si zaviedol do ramena kanylu a skôr ako odoznel jeho rehot na jednotlivých scénkach, si odoberal zo žily krv. (Predstava, ako si William počas smiechu vráža do ramena kanylu a odoberá krv, je ďalší námet na grotesku). Výsledkom tohto originálneho vedeckého pokusu bolo to, že pri smiechu dochádzalo v jeho tele k prudkému zvýšeniu K-buniek (druh bielych krviniek, tzv. prirodzení zabíjači - killer cells), ktoré likvidujú bunky napadnuté vírusmi. Neskorší Williamov výskum potvrdil, že pri silnom smiechu, okrem tvorby K-buniek, stúpa v slinách a krvi koncentrácia imunoglobulínov (protilátky, ktoré telu pomáhajú bojovať s infekciami) a prišiel k záveru, že smiech posilňuje imunitný systém a zlepšuje obranyschopnosť organizmu. Viacerí vedci tento jeho názor spochybnili. Argumentovali tým, že rozhodujúcim faktom z hľadiska posilnenia imunity je vzájomná interakcia imunitných buniek než ich prechodné zvýšenie počas smiechu. O tridsať rokov neskôr skupina gelotológov priaznivé účinky smiechu na imunitu človeka definitívne potvrdila. Infikovali vyše 400 zdravých ľudí rinovírusmi (najčastejšie choroboplodné zárodky vyvolávajúce prechladnutie). Pri tých účastníkoch výskumu, ktorí boli voči stresu odolní a často sa smiali, sa imunitný systém bránil oveľa efektívnejšie, ako u účastníkoch smejúcich sa menej.
Gelotológovia z University of Maryland urobili prieskum na 300 dobrovoľníkoch, z ktorých rovná polovica už prežila infarkt a druhá s ním nemala skúsenosť. Zistilo sa, že ľudia zo skupiny, ktorá problémy so srdcom zatiaľ nemala, sa smejú na každodenných situáciách intenzívnejšie a častejšie, ako probandi, ktorí nepríjemný infarkt už zažili. Vedci z Marilandu toto zistenie aj vysvetlili. Stres napadá ochrannú vrstvu v krvných cievach, čo spôsobuje ich zápal, obmedzenie funkcie zásobovania srdca krvou a môže vyvolať aj následný infarkt. A pretože smiech vyvoláva zníženie sekrécie stresových hormónov ako adrenalín a dopamín, (ľudovo povedané rozpúšťa stres), tak tým zároveň aj zabraňuje poškodzovaniu ciev a je účinnou prevenciou proti infarktu. Súvislosť medzi smiechom a rizikom srdcových ochorení potvrdil aj výskum japonských gelotológov, ktorý bol zverejnený v Jurnal of Epidemiology. Táto obsiahla vedecká štúdia vychádzala z analýzy údajov takmer 30 tisíc ľudí starších ako 65 rokov. Podľa tejto analýzy bol výskyt mozgovej príhody u ľudí, ktorý sa smiali málo, alebo takmer vôbec, o 60 % vyšší, ako u tých, ktorí sa smiali počas svojho života veľa.
Gelotológovia na kalifornskej Univerzite Loma Linda svojimi výskumami dokázali, že smiech pozitívne vplýva na pamäť starších ľudí (neutralizuje útlm ich pamäťových schopností). Smiech ako pomocnú liečbu odporúčajú aj uznávané lekárske kapacity Americkej spoločnosti proti rakovine (American Cancer Society). Výskumy ďalších „smiechológov“ z celého sveta potvrdili, že smiech tiež potláča bolesť (zvyšuje prah bolesti), posilňuje svaly, zlepšuje pružnosť ciev, pomáha pri trávení, podporuje tvorbu endorfínu (hormón radosti vyvolávajúci dobrú náladu a pocity šťastia), zlepšuje spánok, má protizápalové účinky. Pri smiechu dostávaš do tela viac kyslíku, prekrvujú sa ti pľúca a tvoje bunky lepšie pracujú – doslova mladnú. Smiech zoštíhľuje (zvyšuje výdaj energie) – 10 až 15 minút trvajúci smiech dokáže spáliť 10 až 40 kalórií. Smiech je schopný naštartovať samoliečacie schopnosti tvojho tela. Kliniky najrôznejšieho druhu zavádzajú terapie smiechom do svojich liečebných programov.
Skupinová terapia
Hovorí sa, že láske nerozkážeš. To isté platí aj o smiechu. A ak mu predsa len rozkážeš (napríklad sa zasmeješ na vtipe, ktorý si nepochopil), okolie ľahko zbadá, že blafuješ. Úprimný úsmev začína vždy súmerne, kútiky úst sa súčasne a rovnomerne vyťahujú nahor a svaly okolo očí produkujú vrásky (tzv. kohútie stopy), ktoré možno vidieť iba pri skutočnom úsmeve alebo smiechu. Behaviorismus (psychologický smer, ktorý skúma len pozorovateľné a merateľné formy správania organizmu) rozlišuje 18 rôznych druhov úsmevov, ale iba menej ako štvrtinu z nich považuje za čestný (spontánny) prejav potešenia. Všetky ostatné druhy úsmevov (ironický, alibistický, potmehúdsky, šibalský, nervózny, zastierajúci, úsmev ako prejav strachu či agresie, snahy získať si náklonnosť druhého človeka, úškľabok, hihňanie, dokonca aj úsmevy a smiechy vyvolané šteklením...) sa vždy začínajú mierne asymetricky. Ak sa zúčastníš skupinovej terapie smiechom, v ktorej sa smiech stimuluje vytváraním grimás jej účastníkov (prvý takýto klub smiechu na svete založil v roku 1995 indický doktor Madan Kataria) a nie je ti do smiechu, netráp sa kvôli tomu (príslovie sto ľudí - sto chutí sa vzťahuje aj na smiech) a nesnaž sa „zapadnúť do kolektívu“ predstieraným smiechom. Okrem toho, že tvoj smiech bude vizuálne iný, bude aj u ostatných účastníkoch vyvolávať (pretože je predstieraný) vyššiu aktivitu v prefrontálnom kortexe ich mozgu (vývojovo mladšia časť predného mozgu, ktorá riadi city, ako je empatia a vina) a následne (úplne podvedome) vyvolá u nich aj snahu pochopiť tvoje neúprimné emócie. Mozog každého človeka sa totiž automaticky pokúša zanalyzovať, prečo sa niekto druhý smeje úmyselne. Jednoducho povedané, je veľmi pravdepodobné, že tvoj falošný smiech bude odhalený.
Odhaduje sa, že dnes (2017) je na svete okolo 6 tisíc „klubov smiechu“, v ktorých sa ľudia, „učia“ smiať. Štatistiky hovoria, že pred druhou svetovou vojnou sme sa smiali denne v priemere 30 minút, o 40 rokov neskôr už len 18 minút, dnes je to alarmujúcich 6 minút denne! Podľa uvedenej štatistiky, sa ľudstvo rúti do doby, keď sa bude vedieť smiať len pár vyvolených jedincov, ktorí budú vyhľadávaní a uctievaní ako najvýznamnejšie spoločenské celebrity a pilulka na smiech bude väčším hitom, ako dnešná viagra.
Stimulom vyvolávajúcim smiech pri skupinových terapiách určite nie je ponuka kvalitného duchaplného humoru. Kuchajdské medvedíky sa na týchto kurzoch smiechu s humorom vlastne ešte vôbec nestretli. Tento fakt ale takéto aktivity vôbec neznevažuje. Skupinové terapie smiechom humor ako vonkajšiu príčinu smiechu nepotrebujú. Snahou inštruktorov na týchto seansách je naopak zámerne racionálnu myseľ vypnúť, odbúrať akékoľvek zábrany, byť bláznivý, odhodiť masky vážnosti a serióznosti, zažívať radosť bez príčiny, byť bezprostredný a hravý ako deti (deti sa smejú priemerne asi 300 krát denne, dospelí len 15 krát). Súčasťou rôznych absurdných smiechohier (najčastejšie sú to grimasy adresované okoliu) je aj pohyb (tanec, tlieskanie), o ktorom je známe, že vyvoláva pozitívne emócie. Veľkou výhodou skupinových terapií je známa nákazlivosť smiechom. Zvuk smiechu aktivuje motorický kortex (časť mozgu, ktorá je zodpovedná za pohyby svalov na tvári) a po jeho zaregistrovaní je mozog okamžite pripravený pripojiť sa k počutému smiechu. Sociálny smiech (často aj po banálnych poznámkach) sa vyskytuje 30 krát častejšie, ako smiech osamote. Pre spustenie smiechu je prítomnosť inej osoby často dôležitejším faktorom, ako obsah vysloveného vtipu. Tajomstvom (ktoré ti kuchajdské medvedíky teraz prezradia) niektorých smiechoseáns sú roztlieskavačky, pardón – rozosmievačky - väčšinou mladé postpubertálne dievčatá, ktoré svoju funkciu zvládajú s veľkou bravúrou.
Ale vráťme sa ešte nachvíľu späť k téme, že smiech je vážna vec. Niektoré choroby rozširujú vírusy a baktérie, niektoré (psychogénne choroby – podmienené psychikou) sa môžu šíriť aj smiechom. Najväčšia epidémia smiechu bola zaznamenaná v roku 1962 v Tanganike (terajšia Tanzánia). Epidémia vypukla dňa 30. januára, keď sa tri žiačky študujúce na internátnej škole začali smiať na vtipe. Ich smiech bol tak nákazlivý, že sa rozšíril po celej škole (postihol vyše 60 % osadenstva školy, vrátane niekoľkých učiteľov) a vedenie školy bolo nútené vyučovanie v ten deň prerušiť. Smejúci sa študenti sa ale stali zdrojom šírenia nákazy na ďalších miestach. Záchvaty smiechu spojené s plačom, zamdlievaním a údajne aj s vyrážkami na tvári sa šírili okolitými dedinami a v najbližších dňoch sa museli uzavrieť ďalšie smiechom nakazené školy. Celkovo sa neovládateľným smiechom, ktorý sa po kratších či dlhších prestávkach opäť obnovoval a trval až do úplného vyčerpania nakazilo vyše 1 000 ľudí. Aj keď údaje rozšírené na internete o tom, že situácia sa upokojila až po dva a pol roku, nie sú pravdivé (v skutočnosti epidémia trvala len niekoľko týždňov), počtom infikovaných osôb, veľkosťou zamoreného územia a dobou trvania, je toto zaznamenané hromadné ochorenie smiechom vo svete ojedinelé.
Samoterapia
Nie pre každého hľadača smiechu je skupinová terapia vhodná. Spúšťací mechanizmus smiechu úzko súvisí s hodnotami jedinca. Ak sa nevieš zasmiať na absurditách skupinovej terapie, neznamená to, že s tebou nie je niečo v poriadku. Nie je to ani tvoj problém, ani problém inštruktora. Tvoj mozog má len iné hodnotové nároky na to, na čom by sa mal zasmiať. Výsledky prieskumu skupinových terapií smiechu v krajinách Vyšehradskej štvorky uskutočnený kuchajdskými medvedíkmi jasne potvrdzujú, že tieto akcie (označované ako workshopy smiechu, jogy smiechu, smiechoterapie, gelototerapie a pod.) navštevujú prevažne mladí ľudia, ktorí netrpia nedostatkom smiechu, naopak smejú sa radi a často a účasť na týchto akciách nepovažujú za spôsob terapie, ale iba ako jednu z možností bujaro sa zabaviť. Ľudia, ktorí sa smejú málo, prípadne skoro vôbec, zvyknú bývať plachí, nesmelí, nedôverčiví, prípadne majú vyšší vek, neholdujú spoločenskému životu, sú osamelí... Takýto ľudia skupinové terapie nevyhľadávajú, aj keď o tejto ponuke vedia. Ak aj ty patríš do tejto kategórie a rád by si si svoju kondíciu súvisiacu so smiechom vylepšil, kuchajdské medvedíky ti vrelo odporúčajú samoterapiu. Takú, ktorú si namiešaš sám - podľa vlastného gusta.
Ako ale na to? Veď smiech je odozva, ktorú nedokážeš ovládnuť vôľou. Nedokážeš sa prinútiť, aby si sa úprimne zasmial. Ako sme už spomenuli - svojmu smiechu nerozkážeš, ale môžeš rozkázať sám sebe – nastaviť svoje myslenie tak, aby si bol na smiech viac náchylný. Ak sa popri tom nebudeš situáciám, kde sa dá zasmiať vyhýbať, ale naopak budeš cielene humor a smiech vyhovujúci tvojim hodnotám vyhľadávať, očakávané výsledky sa určite dostavia.
Je vhodné si najskôr uvedomiť (alebo pripomenúť?) zopár faktov, ktoré ti v tvojom úsilí o dosiahnutie zmeny môžu pomôcť, prípadne ťa aj významne motivovať. Ak totiž chceš, aby sa nejaká situácia zmenila, nesnaž sa meniť situáciu, ale sám seba. Nie si obeťou situácie, ale len obeťou vlastných myšlienok, slov a činov. Ak máš rád návštevy, teš sa z ich príchodov, ak ťa návštevy obťažujú, teš sa z ich odchodov. Na väčšine vecí záleží len vtedy, keď si ty sám myslíš, že na nich záleží. Veľké množstvo obmedzení, ktoré ti bránia smiať sa, sú len v tvojej hlave. Ak sa nesmeješ, pretože sa obávaš odmietavej reakcie okolia, si príliš do seba zameraný a to, čo urobí okolie, interpretuješ negatívne. Okolie za to, čo máš v hlave nemôže. Začni sa brať menej vážne a potom aj tvoje obavy o reakciu okolia budú menšie. Máš právo na omyl a aj právo na to, aby sa na tebe niekto druhý zasmial. A máš dokonca aj oslobodzujúce právo zasmiať sa sám na sebe. Nepotrebuješ byť šťastný pred tým, než sa začneš smiať. Stačí, keď svojej duši ukážeš smer a ona ťa bude nasledovať.
Čím menej sa smeješ (usmievaš), tým viac sa vzďaľuješ od ľudí. Veselý, smejúci sa človek zvykne bývať menej nervózny, je uvoľnený a odvážny, ľahšie nadväzuje kontakty, a preto je aj obľúbenejší a úspešnejší, ako pesimistický, mračiaci sa človek s ovisnutými kútikmi úst. Nech sa nachádzaš v akejkoľvek ťažkej situácii, nič ti nebráni v tom, aby si bol vďačný za práve prežívajúci okamih a aby si sa viac sústredil na radosť, ako na svoje ťažoby. Ak smútiš za niečím (niekým), čo sa už nikdy nevráti, nenadávaj na svet, že ti to niečo vzal, ale buď svetu vďačný, že ti v minulosti umožnil spoznať a navždy v sebe prechovávať to, za čím dnes smútiš. Svet ti nie je nič dlžný – bol tu skôr, ako ty.
Tak, ako je úsmev šepot smiechu, tak je radosť predzvesťou úsmevu. Radosť nemôžeš nájsť vo veciach, ale v sebe a prirodzenosťou človeka je radosť hľadať. Ak radosť stratíš, rozmýšľaj v čom si sa zmýlil. Ak nie si schopný nájsť radosť v sebe, spomeň si, že si tvor spoločenský (homo socialis) a choď medzi ľudí, pozoruj ich, ako sa zabávajú a oddávajú radosti. Nenechaj prebehnúť okolo seba žiadnu radosť bez toho, aby si ju nechytil. Radosť na teba číha na každom kroku, neprehliadaj ju. Nech sú ti vzorom malé deti, ktoré si nenechajú ujsť ani jednu radosť zo života a všetky vôkol seba stihnú pozbierať. A ak sa ti podarí radosť prežívať, nerozmýšľaj nad jej racionalitou. Zmysel radosti je v samotnom jej prežívaní. Ak si napríklad futbalový fanúšik a vieš sa plný radosti stotožniť s úspechmi mužstva, ktorému fandíš, považuj túto svoju schopnosť za veľký dar. Nenechaj sa rozhodiť argumentmi prípadných oponentov, tvrdiacich, že vlastne o nič nejde, veď len niekoľko hlupákov naháňa loptu a nech výsledok stretnutia skončí akokoľvek, ty z toho aj tak nemáš žiadny osoh – ani ekonomický, ani spoločenský, nezveľadí ťa to intelektuálne, nemá to reálne pre teba žiadny význam. Nad takýmito radami a úvahami sa zamysli len vtedy, keď tvoje obľúbené mužstvo prehrá: v týchto prípadoch je racionálny prístup dovolený.
Dopraj smiech sebe a aj druhým. Nauč sa kontrolovať svoje emočné prežívanie a zakomponuj radosť, úsmev a smiech do každodennej rutiny. Objav to, čo ťa dokáže rozosmiať. Smiech je jediný liek, ktorý si môžeš predpísať aj sám. Usmievať sa a smiať nie je až tak ťažké, ako sa ti možno zdá. Z fyziologického hľadiska je dokonca umenie smiať sa oveľa jednoduchšie, ako schopnosť mračiť sa. To ti potvrdí každý gelotológ. Na úsmev si totiž vystačíš len so 17 tvárovými a krčnými svalmi, k zamračeniu ich potrebuješ zapojiť až 43.
Smiech lieči, humor poľudšťuje
Téma nastolená nadpisom tejto state článku je tak náročná a ťažko uchopiteľná, že kuchajdské medvedíky s obavami zvažovali, či sa do nej pustia, aby si na tomto tvrdom oriešku nevylámali zúbky. Nakoniec sme sa rozhodli do nej predsa len zahryznúť, veď každý záhryz do akejkoľvek témy nie je márny, pretože môže slúžiť ako východisko pre ďalších bádateľov. Humor obnažuje ľudský charakter, rovnako toho, kto sa na humore zabáva, ako aj jeho tvorcu - samotného zabávača. Aj keď sa to na prvý pohľad nemusí zdať, humor nesúvisí s inteligenciou človeka. Neplatí teda, že inteligentní ľudia majú väčší zmysel pre humor. K tomuto záveru prišiel na University of Kansas profesor Jeffrey Hall (autor viac ako 40 článkov a knižných kapitol o humore vo vzťahoch), ktorý vo viacerých štúdiách skúmal prepojenie humoru s inteligenciou a nenašiel medzi nimi žiadnu súvislosť. Iné je to s ľudskou kreativitou (schopnosťou vytvárať akékoľvek nové, ale aj pôvodné myšlienky, ktoré ich tvorca doposiaľ nepoznal). Je preukázané, že kreatívnejší ľudia majú väčší zmysel pre humor, ako menej kreatívni. Rozdiely prístupu k humoru sú aj medzi mužmi a ženami. Čím sú ženy staršie, tým viac sa spoliehajú na svoju kozmetiku, čím starší sú muži, tým viac sa spoliehajú na svoj zmysel pre humor. A samozrejme veľké rozdiely sú v chápaní humoru u rôznych národov a kultúr. Aj keď zmysel pre humor máme vrodený a viac-menej je výbavou každého z nás, najväčší vplyv na jeho rozvoj má prostredie, v ktorom žijeme a výchova.
Napriek tomu, že Jeffrey Hall aj po niekoľkoročných výskumoch prepojenie medzi inteligenciou a humorom nenašiel, kuchajdské medvedíky si na jednu súvislosť dovolia predsa len upozorniť. Inteligentnejší ľudia pracujú s humorom opatrnejšie, ako ľudia menej inteligentní a zohľadňujú aj typ prijímateľa humoru. Vtip, ktorý u niekoho vzbudí nadšený smiech, nemusí iný vôbec pochopiť a ešte si o autorovi vtipu pomyslí svoje. Správne použitý humor odbúrava stres, strach a zlú náladu, zlepšuje medziľudské vzťahy a aj atraktivitu tvorcu humoru. Nevhodne zvolený humor môže byť deštruktívny. Cieľom humoru by nemalo byť to, aby sme niekoho urazili, alebo dokonca z neho robili hlupáka. Bohužiaľ, veľa ľudí korektnosť v humore odmieta a považuje za niečo, čo obmedzuje slobodu slova a aj slobodu humoru samotného. Takýto ľudia napríklad vôbec nerozlišujú medzi kvalitným čiernym humorom a vulgárnym (fekálnym) humorom, ktorý má právo zosmiešňovať, urážať, ponižovať.
Vytvorme si teraz (a pokúsme aj vyhodnotiť) jednu modelovú situáciu. Študent, aby sa pomstil učiteľovi za zlú známku, mu natrie operadlo stoličky tou istou farbou, akú má stolička. Učiteľ nemá šancu rozpoznať, že na operadle je čerstvá farba, sadá si na stoličku a o chvíľu – ako má vo zvyku, sa počas prednášky začne prechádzať v uličkách pomedzi sediacich študentov. Jedna časť žiakov sa na vzniknutej situácii zabáva, potláča pred prednášateľom svoj smiech a za chrbtom sa mu smeje. Druhá časť, pretože si učiteľa váži a prechováva k nemu úctu, to za humor nepovažuje a do smiechu jej nie je. Ktorá časť študentov je viac ľudskejšia? Tá, ktorá sa zabáva a smeje – a má teda zmysel pre humor, alebo tá, ktorá ostáva chladná a bez úsmevu? Nemusíš hľadať odpoveď, kuchajdské medvedíky odpovedia za teba: obe časti študentov sú rovnako ľudské.
Ľudskosť nie je len o empatii, humánnosti, pokroku a rozume. Kuchajdské medvedíky odhadujú, že ľudstvo sa momentálne nachádza vo vývojovom štádiu, keď z jej kladných i záporných vlastností výrazne nad všetky vyčnieva hlúposť. Ak by to nebola pravda, neexistovali by súčasné indície, ba aj vedecké štúdie tvrdiace, že naša civilizácia kráča k sebazničeniu. A najkrajšia, najrýdzejšia hlúposť (nazvime ju kráľovná všetkých hlúpostí) je to, že smer záhuba naberáme dobrovoľne, vedome a dokonca aj s úsmevom (náš humor je totiž len dobre skrývané zúfalstvo).
« späť