Keď sa hovorí o urbexe (urban exploration, v preklade mestský prieskum – čo podstatu urbexu vôbec nevystihuje), zvyknú sa skloňovať najmä slová zvedavosť a adrenalín. Zážitky z urbexu kuchjdským medvedíkom ale navrávajú, že hlavný dôvod stále väčšieho záujmu o tento progresívny fenomén modernej doby tkvie v niečom inom. V niečom, čo milovníci urbexu na svojich ťaženiach za dobrodružstvom do seba síce nasávajú, ale často si to ani nestihnú uvedomiť, pretože sú nútení venovať pozornosť tomu, aby si nespôsobili úraz, prípadne aj právny postih a popri tom všetkom sa sústrediť ešte aj na získanie cenných fotografických úlovkov. A práve preto, aby kuchajdské medvedíky o to podstatné z urbexu neprichádzali - o strhujúcu terapiu ruinami, ich výpravy za opustenými miestami sa často uskutočňujú neštandardne - bez foťáku.
Pokus o definíciu
Vo všeobecnosti a veľmi stručne sa môže urbex definovať ako prieskum a fotodokumentovanie opustených a chátrajúcich objektov, ktoré vznikli ľudskou rukou (priemyselné a obytné budovy, vojenské priestory, bývalé sanatóriá, nemocnice, hotely, kostoly, zámky, tunely, podzemné stavby). Podľa kuchajdských medvedíkov je ale urbex zábava spojená predovšetkým s umením. Tu nám už bežne dostupné definície urbexu nestačia a preto ich treba trochu rozšíriť. Až subjektívny pocit vychádzajúci z temperamentu urbexera, jeho skúseností a schopnosti vnímať krásu zániku, povznáša mestský prieskum a dobrodružstvo s ním spojené na úroveň umenia. Urbex, rovnako ako umenie, je pojem široký a vo svojej podstate nedefinovateľný, pretože je o subjektívnom vnímaní. Urbex je individuálnym prejavom kreatívnej schopnosti duše precítiť harmóniu opustenej a chátrajúcej krásy, ktorú neplánovane vytvoril človek spoločne s prírodou. Na urbexerov, ktorí túto schopnosť majú, pôsobí pobyt na ruinách terapeuticky a je to pre nich silný umelecký zážitok.
Možno si teraz položíš otázku, ako môžu ruiny vzbudzovať v človeku zvedavosť a vytvárať dokonca umelecký zážitok. Aby si to pochopil, možno aj trochu vzdialene precítil, skús sa nachvíľu vrátiť do detských čias, keď si najradšej chodieval práve tam, kde si to mal zakázané. Spomeň si, čo si prežíval pri listovaní zaprášených kníh na povalách plných pavučín, pri blikajúcej sviečke vo vlhkých pivniciach, pri hľadaní úkrytov a bunkrov... Ver tomu, že tá životná sila - detský dobrodružný duch, ostal v tebe dodnes. Je totiž nezničiteľný, pretože je spojený so zvedavosťou. Možno si to neuvedomuješ, ale nosíš ho (zavaleného hromadou povinností dospelých) niekde hlboko v sebe neustále.
Urbex by sme mohli definovať aj ako subkultúru na poli urbanizmu. Podobne ako je to u parkouru (podstatou ktorého je schopnosť v mestskom prostredí dostať sa bezpečne, plynule a efektívne a len za pomoci vlastného tela z bodu A do bodu B) alebo street artu (variabilného pouličného umenia pozostávajúceho z nespočetných techník a individuálnych prístupov jeho tvorcov). Všetky tieto subkultúry viac-menej balansujú na hrane zákona, sú adrenalínové a súvisia s umením.
Rovnako ako street art má aj urbex veľa svojich tvárí. Urbex draining (v slovenčine nájdeme len ťažko vhodný slovný ekvivalent) sa špecializuje na prieskum mestských kanálov a stôk a je rozšírený hlavne vo veľkých svetových metropolách (New York, Sydney, Moskva). V Paríži bol zdokumentovaný rafting smradľavých kanálov na skateboardoch po ležiačky. Urban spelunking alebo urban caving môžeme voľne do slovenčiny preložiť ako mestská speleológia. Existujú tiež urbexeri, ktorí vnikajú do rôznych podivných opustených miest (cintoríny, rozpadajúce sa stavby s veľkými priestranstvami) nie kvôli fotografovaniu, ale kvôli tomu, že na týchto odľahlých miestach prezentujú tajné divadelné hry pre vyvolených divákov. Políciou v Paríži bolo odhalené aj ilegálne podzemné kino. Iné skupiny urbexerov, pod heslom „Keď mesto spí, noc je naša“, vyrážajú na svoje prieskumy výlučne v noci. Urbexu za svoj vznik vďačia aj dnešné ruin puby (krčmy postavené na pozostatkoch rozpadávajúcich sa budov so snahou ponechať v rekonštruovanej budove aj ráz pôvodnej zrúcaniny). Prvými majiteľmi ruin pabov (ale aj myšlienky niečo také vybudovať) boli práve urbexeri. Kuchajdské medvedíky zo stredoeurópskeho regiónu si každoročne vymieňajú urbexové zážitky v jednom z ruin pabov v siedmom obvode Budapešti, kde sa ruinovisko bývalej židovskej štvrte premenilo na nespočet rázovitých krčmičiek, kaviarní a záhradných terás.
Filozofia a riziká urbexu
Základným pravidlom urbexera je zanechať za sebou len stopy pre detektíva a neodniesť nič okrem fotografií a zážitku (take only pictures, leave only footsteps). Je dôležité nechať všetko na pôvodnom mieste a tiež nevytvárať nové vstupy do objektov. Tieto pravidlá urbexeri nevnímajú ako nepríjemné obmedzenia, ktoré im hovoria, čo sa môže a čo nie. Z dodržiavania pravidiel majú naopak radosť. Aj keď pravidlá nie sú záväzné a nie sú nikde napísané, ich napĺňaním urbexer prijíma urbex – „potvrdzuje s ním zmluvu“. Každý navštevovaný objekt niekomu patrí. Urbexer teda vniká na cudzí majetok bez vedomia majiteľa, čo môže so sebou priniesť v lepšom prípade nepríjemnosti, v horšom aj právny postih. Správny urbexer sa obyčajne vždy „vylíže“ z každej opletačky s ochrankou objektu, prípadne aj s políciou. Aj tam pracujú totiž len ľudia, ktorí keď vidia slušného človeka, ktorý si prišiel miesto iba vyfotiť, vedia nad porušením predpisu či zákona prižmúriť oči. Ľudia, ktorí vnikajú na opustené miesta so zámerom zviditeľniť sa na sociálnych sieťach (zverejňovaním videí, na ktorých zakladajú ohne, zapaľujú pyrotechniku, spúšťajú ešte stále funkčné hasiace prístroje, ničia zachovaný nábytok či technické zariadenia...) nemajú s urbexom nič spoločné a robia mu zlé meno. Urbexeri sú vždy ochotní pomôcť polícii vypátrať a usvedčiť takýchto páchateľov. Urbex, rovnako, ako aj iné záujmové oblasti, má svojich znalcov a aj diletantov. Diletantmi sú najmä deti, ktoré sa v ruinách opíjajú, alebo vliezajú do chátrajúcich budov, aby ich mohli ničiť.
Kuchajdské medvedíky poznajú urbexovú skupinu z Čiech, členovia ktorej, v snahe zachrániť jedno „svoje“ obľúbené miesto, vypátrali jeho majiteľa a dali mu ponuku, ktorú nedokázal odmietnuť. Navrhli mu, že s jeho súhlasom objekt oplotia a zabezpečia jeho ochranu, začo im budú zverené kľúče a kedykoľvek umožnený prístup. Dnes je areál strážený a vďaka takmer neporušenej jednej jeho časti tam majú bádatelia ruín „rozložený svoj hlavný stan“. Takéto a podobné aktivity urbexorov pramenia z ich pocitu, že po nasatí onej atmosféry zanikajúceho miesta a jeho zdokumentovaní, mu zostávajú ešte niečo dlžní.
Urbexeri na navštívené miesta neupozorňujú a ďalej ich neprezrádzajú. Toto svoje chovanie zvyknú zdôvodňovať obavou o ničenie krásnych miest následnými návštevníkmi. Podľa skúseností kuchajdských medvedíkov to má aj iný (a možno hlavnejší) dôvod: zabrániť konkurencii (ďalším urbexerom) fotografovať na „ich“ miestach. Ľudia, ktorí takéto miesta ničia, nehľadajú o nich informácie na internete a necestujú za nimi desiatky, či stovky kilometrov. Takmer výlučne sú to miestni obyvatelia, ktorí opustené stavby v susedstve rozkrádajú a vedia o nich oveľa skôr, ako samotní urbexeri. Niekedy je až „dojemné“, ako sa niektorí bádatelia zašlej krásy pohoršujú a vyčítajú bezdomovcom a chudobným ľuďom, že využívajú rozborené budovy na zber kovov a palivového dreva, namiesto toho, aby sa kochali ich ruinokrásou. Z určitého uhla pohľadu všetko do seba zapadá a podmieňuje sa. Bez zubu času (ku ktorému koniec koncov patria aj zberači), by krása spojená s dekadenciou, ktorá urbexerov tak fascinuje, neexistovala. Nie je teda paradox, keď milovníci tejto krásy (všetci, do jedného) vyjadrujú zároveň aj ľútosť nad tým, že budovy sú zdevastované, odsudzujú ľahostajnosť majiteľov a necitlivosť „zberačov“ a vandalov? Je to (priam básnický) balans nad radosťou z prežitia zanikajúcej krásy a smútkom z jej zániku.
Prieskumníci ruín majú odlišné vnímanie krásy, ako mainstreamová spoločnosť. To, čo je krásne, nemusí byť podľa nich čisté a dokonalé (a už vôbec to nemusí visieť v galérii alebo v múzeu). Môžu to byť aj ošarpané steny, rozpadávajúce sa múry, dokonca aj páchnuce stoky. Na obhajobu tejto „úchylky“ ponúkajú kuchajdské medvedíky príklad: aj mnohých ľudí, ktorí urbexu neholdujú, skôr osloví krása zvráskavenej starenky, ako sexi modelky (a nie je to až tak nepochopiteľné). Veľa urbexerov si tento svoj „iný“ pohľad na krásu ani neuvedomuje, pretože ho považuje za normálny, sú ale aj takí, ktorí sú na svoju odlišnosť hrdí. Urbexer si chodí po zážitky na opustené miesta, „normálni“ ľudia na dovolenky pri mori.
Motivácií, ktoré sú dôvodom na vyhľadávanie ruín je veľmi veľa: dobrodružstvo, vzrušenie (adrenalín), zábava, únik od reality (relaxácia), história chátrajúcich objektov (duch minulosti), zážitok, atmosféra (precítenie zanikajúcej krásy), architektúra, fotografovanie... Obrazne sa dá povedať, že čo urbexer, to iný motív. Dajme teda slovo tým najkompetentnejším – samotným urbexerom:
„Okrem toho, že sa mi jednotlivé stavby páčia, ide aj o pokoj, ktorý do mňa vnášajú. Nie je tu žiadny stres, čas plynie pomaly, resetuje sa mi hlava. Po urbexe sa skvelo zaspáva.“ „Urbex je zábava, ale až keď sa začnete zaujímať o históriu miesta, začnú sa k vám tie rozpadávajúce sa stavby prihovárať a až potom to celé začína byť vzrušujúce.“ „Vládne tu nostalgia a tajomná atmosféra, ktorú vedia vytvoriť len ľuďmi zabudnuté budovy.“ „Z tých opustených viktoriánskych víl, nemocníc, sirotincov a podobných úžasných opustených stavieb mi padá sánka.“ „Keď som mal deväť rokov, skúmal som tajomstvo opustených budov. Rozbité okná, plesnivé tapety, olúpaná maľba. Ten zatuchnutý pach minulosti ma nútil znova a znova sa na tie miesta vracať.“ „Neviem to vysvetliť, ale v opustených domoch sa jednoducho cítim dobre.“ „Ten pocit, čo máte, keď sa krôčik za krôčikom posúvate na rozpadnutých schodoch, ktoré, ak sa uvoľnia, vás za dve sekundy pošlú o desať metrov nižšie, to je adrenalín.“ „Vzďaľujem sa od dna pece. Ako keby bola stále živá. Cítim horúci dych tej príšery, dymí, chrápe, skučí nad mojou drzosťou, nie je mŕtva, len hibernuje. Odchádzam s obrazom vrytím do mojej pamäti a prachom a uhlím všade inde.“
Čítať o urbexe a zažiť ho je veľký rozdiel. Aj keď sa zážitku nevyrovnajú žiadne fotky či videá, v prezentácii na konci článku pre teba kuchajdské medvedíky pripravili niekoľko fotografických lahôdok, ktoré sa fakt oplatí vidieť.
Slávni svetoví urbexeri
Philibert Aspairta
Väčšina urbexových zdrojov považuje Philiberta Aspairta za dobrodruha, ktorý v roku 1793 zomrel pri prieskume parížskych katakomb a týmto svojim hrdinským činom sa stal prvým predchodcom moderného urbexu. Na základe štúdií dochovaných listinných a digitálnych záznamov sa ale kuchajdské medvedíky odvážia tvrdiť, že k tomu, aby sa Philibert Aspairta preslávil a stal dokonca aj patrónom katafilov celého sveta (z francúzskeho slova cataphiles – milovníci katakomb) mu stačilo naozaj veľmi málo – chuť na chlast a následné stratenie sa.
Na jar v roku 1804 sa pri rekonštrukčných prácach v podzemí Paríža našla kostra človeka. Podľa krúžku na kľúče, zavesenom na koženom opasku, bolo zistené, že pozostatky patria vrátnikovi nemocnice, ktorý bol nezvestný od 3.novembra 1793 – teda vyše desať rokov. Celoživotným povolaním Philiberta Aspairta bola kariéra nosiča. Až na sklonku jeho života, počas francúzskej revolúcie, mu bola zverená významná funkcia strážcu brány vojenskej nemocnice Val de Grace. Philibert sa nezaujímal o politiku, žil obyčajným životom, jedinou jeho veľkou záľubou bolo popíjanie likéru Chartreuse (slávny francúzsky likér vyrobený zo 130 horských bylín) so svojou ženou Elizabeth. Skutočné motívy, ktoré viedli tohto muža vojsť do parížskeho podzemia (okolo 350 kilometrov chodieb, v ktorých je uložených vyše 7 miliónov ľudských kostier) je dodnes neznámy. Domnienok je viac a jednu hypotézu ponúkajú aj kuchajdské medvedíky. Vojenská nemocnica Val de Grace bola postavená na bývalej záhrade kláštora toho istého mena. Philibert Aspairt vošiel cez schodisko umiestnené na nemocničnom dvore do podzemia v snahe objaviť kláštornú pivnicu a odniesť si z nej niekoľko fliaš svojho obľúbeného likéru. Na svetlo ale už viac nevyšiel, pretože sa v spleti katakomb stratil. Stalo sa to 3. Novembra 1793. A toto je aj deň, v ktorý katafili celého sveta slávia svojho patróna – Philiberta Aspairtu. Či je tento nosič a vrátnik, ktorý vošiel do katakomb bez prípravy len s jednoramenným svietnikom a s jediným zámerom – zmocniť sa svojho obľúbeného likéru, tým správnym ochrancom katafilov je naozaj otázne.
Vadim Michailov
Vadim Michailov pochádza zo starej ruskej aristokratickej rodiny, ktorá vlastnila zlaté bane na Urale. Rád preto o sebe zvykne vravievať, že podzemie má zakódované v génoch, že ho má v krvi. Jeho otec bol navyše sprievodca v metre a Vadim s ním už ako malé dieťa trávil veľa času. Už ako 12 ročný začal na vlastnú päsť skúmať tunely a vetracie šachty, aby zistil kam vedú. Počas strednej školy sa k nemu začali pripájať ďalší ľudia rôznych profesií (vojaci, skrachovaní študenti, ajťáci, bývalí členovia KGB). Dnes tento dobrodruh, ktorý v roku 1990 založil svetoznáme združenie „Diggers of the underground planet“ (Bagre podzemia planéty) má postavu kulturistu, za sebou mnohoročný výcvik rôznych bojových umení a najčastejšie ho vídať oblečeného v špinavožltom hasičskom obleku, na hlave má vojenskú prilbu s pripevneným svetlom a na nohách dve obrovské (až smiešne) rybárske čižmy.
Vadim sa postupne, vďaka svojej ochote poskytovať rozhovory novinárom a zúčastňovať sa rôznych talkshow, stal známou osobnosťou nielen v Rusku, ale aj vo svete (niekoľko interview s ním odvysielala aj CNN). Z jeho množstva zdokumentovaných objavov spomenieme len tie najvýznamnejšie. Vypátral mučiareň ruského cára Ivana Hrozného, ktorú tento šialenec dal vybudovať v roku 1580 a po jej dokončení, aby sa nik o nej nedozvedel, dal zavraždiť všetkých robotníkov, projektantov aj úradníkov, ktorý sa na stavbe podieľali. „Bagre“ odhalil aj tajné metro (tzv. Metro-2), ktoré dal vybudovať Stalin na prepravu dôležitých osôb v prípade útoku. Stanice tohto metra sú na viacerých miestach – pod Kremľom, ale aj na predmestí Moskvy, kde mal Stalin daču (výletný byt). Ruské média existenciu tohto metra pod nátlakom štátnych orgánov dementovali a označili za číru špekuláciu (metro je totiž dodnes funkčné a podlieha štátnemu tajomstvu). Vadimovi hrozilo zatknutie a likvidácia jeho tajnej organizácie. Napätie medzi „Bagrami“ a oficiálnymi úradmi skončilo v roku 1996, keď vznikla medzi „Diggers of the underground planet“ a vládou v Moskve oficiálna spolupráca na výskume metra. Dôkaz o obojstrannej prospešnosti tejto spolupráce priniesol rok 2002, keď asi 40 vyzbrojených čečenských teroristov s množstvom výbušnín obsadilo moskovské divadlo Dubrovka a uväznilo v ňom vyše 850 rukojemníkov. Polícia sa obrátila na Vadima a ten doviedol ozbrojenú jednotku tajnými chodbami až do divadla, odkiaľ boli teroristi zneškodnení.
Plánovaná méta, ktorú by „Bagre“ radi dosiahli, je objavenie legendárnej knižnice už spomínaného Ivana Hrozného, ktorá by mala obsahovať knihy z obdobia Byzantskej ríše, ale aj vzácne židovské zvitky.
Bradley Garrett
Bradley Garrett: majiteľ niekoľkých piercingov, urbexer s drzím pohľadom, pre ktorého je urbex predovšetkým rekreačné vnikanie na cudzí pozemok, muž ktorý bol zatknutý z dôvodu vlámania a ničenia majetku. Keď sa ho raz jeden reportér pýtal, prečo vyliezol na londýnsky Shard (310 metrov vysoký mrakodrap – štvrtá najvyššia stavba v Európe) začudovane odpovedal protiotázkou: „A prečo nie?“ A ten istý Bradley Garrett: na kalifornskej univerzite Riverside vyštudoval históriu a antropológiu (oboje s červeným diplomom), na austrálskej James Cook University archeológiu, na londýnskej univerzite Royal Holloway geografiu a od roku 2012 pracuje na School of geography and enviroment, University of Oxford ako učiteľ a výskumník.
Práve tomuto mužovi dvoch tvárí vďačí svetový urbex za to, že ho z ulíc dostal na akademickú pôdu. Jeho dizertačná práca sa volala Place hacking: Tales of urban exploration. Na začiatku výskumu mu jeden z respondentov povedal, že ak chce naozaj urbex spoznať, nestačí sa naň len pýtať, ale musí ho zažiť. Bradley sa teda počas písania dizertačnej práce stal aktívnym urbexerom a ostal ním už navždy. Práca slúžila ako podklad k vydaniu knihy Explore Everything: Place-Hacking the City. Kniha, rovnako ako Bradley, má dve tváre: je to vedecká rozprava o mestskom prieskume a zároveň dobrodružný príbeh. Je výsledkom Bradovho štvorročného pôsobenia v londýnskej urbexovej skupine LCC (London Consolidation Crew) a podáva reálny obraz o tom, čo urbex je a čo nie. Niektoré časti knihy písal Brad priamo na urbexových výpravách (napríklad s laptopom v kabíne mostového žeriava s výhľadom na Aldgate East).
Garrett je často kritizovaný univerzitnou obcou za to, že je príliš blízko k účastníkom svojich projektov a nedarí sa mu udržať objektívny odstup vedeckého pracovníka. Na túto kritiku odpovedá: aby som mohol kultúre porozumieť, musím sa najskôr do nej celý ponoriť.
Vo februári 2016 Garrett spolu so spisovateľmi Will Selfom a Annou Minton, komikom Markom Tomasom a kandidátkou na starostku Londýna za stranu zelených Sian Berry zorganizovali na súkromnom pozemku investičnej a developerskej spoločnosti Property Group nepovolené masové zhromaždenie na protest proti privatizácii verejného priestoru. O tomto proteste informoval Brad aj na fejsu, kde uviedol, že sprievodným javom rastúcej prestavby mesta je privatizácia, občania sa však o tom, že verejné priestranstvá prešli v tichosti do rúk korporácií dozvedia až keď sa „usadí prach zo stavby“. Zdôraznil tiež, že je najvyšší čas prejsť od developerského divokého rabovania ku kultivovaniu miest.
Bradley Gerrett je neohrozeným urbexerom vystupujúcim pred televíznymi kamerami. Obhajuje a vysvetľuje princípy urbexu. Popri návštevách ruín sa venuje aj prieskumu moderných stavieb a na exaktné vyjadrenie jeho aktivít postačí aj tá najjednoduchšia definícia urbexu: prieskum mesta.
« späť